Tama je prababka našich dievčat. Elegantná a cynická dáma. Kruto pravdivá a pôsobivo klebetná. Patrilo by sa pridať fotku, no Tama aj v ére digitálnej fotografie rázne vždy fotenie odmietne so slovami, "Nefoť ma, škoda filmu."
Pred pár rokmi mi darovala nejaké svoje tunikové svetre a nádherné náhrdelníky. Náhrdelníky hrdo nosím, no v svetroch v ktorých ona pôsobila ako dozretá Marilyn, sa ja cítim ako plecnatý pešiak v brnení.
Neviem, či by to tak pochopila, no počas týchto týždňov kedy Tama prežíva ťažké veci, sme v mysli často s ňou a možno práve preto som sa s láskou pustila do tohto recyklačného projektu.
Milované svetre z kvalitnej vlny sa nechtiac zrazia už aj pri 40 stupňoch. Nehovoriac o 60. Slzy sú na mieste. Ale svetre upletené z dobrej vlny a
vedome vypraté na 90 stupňov, čaká ešte svetlá budúcnosť.
Zrazený pletený sveter sa už potom správa podobne ako akákoľvek iná látka.
Z tých dvoch svetrov toho vyšlo celkom dosť. Agátka si šije kabelôčky a ja som dievčatám ušila tašku na hračky.
Vystrihnuté
a ihlou doplstené štucne. O tom plstení s ihlou snáď ešte pár slov
napíšem. (Nerátala som s tým, že sa roztiahnu. Keby som ich robila opäť,
spravím ich o niečo užšie.) Ina ich miluje a ja sa teším. Tama je tak každý deň akoby s nami. Len keby som vedela vtipne a sarkasticky ukončiť tento príspevok ako ona! Pofa jedna.
