Minulý týždeň bol pre nás veľmi ťažký a piatok bol najťažší, doobeda nás opustil náš milovaný Kocúr. Prežili sme spolu krátkych sedem rokov, dúfala som, že budeme mať šťastie o trochu dlhšie. Tým siedmim spoločným rokom predchádzali ešte roky, keď si nás preklepával, overoval a odhodlával sa, že sa k nám pridá, pretože cítil, že nás potrebuje.
Tá jeho vytrvalosť priniesla ovocie, v októbri za chladnejšieho počasia som ho začala aspoň cez deň na pár hodín púšťať k nám na prízemie, aby sa trochu v suchu ohrial (i keď tam nie je žiadne vykurovanie). Nikdy nezabudnem, ako sa chúlil na rohožke vedľa veľkých tekvíc s výrazom 'ja tu musím zostať, lebo inak zmrznem'. A v tom čase vzniklo i jeho meno. Keď som prichádzala a on dakde zalezený chrnel, vždy som ho oslovila "Kocúr, kde si?" a on pribehol. Odvtedy na svoje meno reagoval.
V novembri som ho odniesla k zverolekárovi v malej morčacej búde - nechal sa do nej bez námietok usadiť, ale keď som ho prikryla priehľadným vekom, začal sa plašiť. Stačilo naň pokojným hlasom prehovoriť, pohladkať ho cez pootvorenú mriežku a odmenil sa mi tým, že ani u doktora nevyvádzal. Po niekoľkonásobnom odčervení mu v polovici decembra bolo zle. Myslím, že to bolo silnou dávkou a že nestačil červy vylúčiť a z nich sa začali v trávení tvoriť toxíny. Doktor, že ak sa nezlepší jeho stav, či má zmysel doňho investovať. Práve, keď som si k nemu začala vytvárať pevnejší vzťah. Rozjedla som ho tvarohom a ryžou s vývarom, čo mi olizoval z prsta.
Túlavý zdomácnený kocúr išiel hneď s nami na Vianoce na Slovensko. Skoro nám ušiel na pumpe... nikdy to neoľutoval, že s nami zostal. Na chalupe hneď používal nachystaný záchodík a v noci využil príležitosť, keďže kvôli psíkovi sme boli zavretí v izbe, tak sa nenápadne, ale s istotou nominoval do postele.
V januári podstúpil kastráciu, potom sme riešili močové kryštály, z prízemia sa presťahoval na chodbu na poschodí. Opakované lysiny v kožúšku bez preukázanej príčiny ma doviedli k prírodným doplnkom stravy a ku kŕmeniu mäsom a šetrnými mäsovými konzervami, bez dochucovadiel, obilnín či farbív. Po detoxikačnej kúre lysiny zmizli, močové kryštály sa už nikdy nevytvorili. Doktor bol prekvapený, aký má pekný lesklý kožúšok. Niečo sa ale vyriešiť nepodarilo - pravidelné bitky s ďalšími kocúrmi (oni o mačky, náš hlavne o nadobudnutý domov a servis), zuby s neustále sa opakujúcim zubným kameňom, mnohé mu aj vypadali; svrbenie ucha, ktoré zapríčinili opakované zápaly a polyp.
Najprv mohol chodiť do bytu iba na svoj vankúš, ale milý Kocúr veľmi, veľmi túžil byť nám nablízku a na dotyk, takže naše predsavzatia rýchlo vyšumeli a Kocúr polihoval s nami na sedačke. Na noc sme ho vždy odnášali na chodbu - potom už sa zatínal do gauča, len aby nemusel noc tráviť sám. Po druhých Vianociach na chalupe, kde mal opäť voľný prístup do postele, sa rozhodol, že je načase spávať v posteli aj doma. Na jeseň sme mu namontovali mačacie dvierka na vchodové dvere - najprv si myslel, že sme mu zavreli, že už nemôže ísť kedykoľvek do domu, ale rýchlo sa ich naučil používať a mohol ísť dnu aj keď sme neboli doma.
VIII 2015 - zžívanie sa s malým votrelcom
XII 2015 - druhý najlepší darček po tom, čo dostal domov
Ďalší rok, 2015, už teda trávil cez deň vonku, na slniečku sa rozvaľoval a opaľoval dosýtosti, potom večer sme sa ho snažili odchytiť, aby sa nezamotal do dajakej šlamastiky. Keď sa neukázal, ani neprišiel na vyvolávanie, dvierka sme mu prepli na "iba dnu". Koncom prázdnin zažil veľký šok, keď som od susedov priniesla trojfarebné mačiatko. Opäť si myslel, že už ho nechceme, že sa bude musieť vrátiť na dvor a túlať sa po záhradách. Maznala som ho ešte viac, aby vedel, že ho neopúšťame. Na Vianoce na chalupe dostal parádny darček, zohnali sme za veľmi priaznivú cenu kachľovú pec a šikovný peciar ju postavil v našej izbe, kde vyše päťdesiat rokov pec chýbala. Labužnícky sa pri nej vyhrieval a na vlečúcu sa mačaciu nádchu si ani nespomenul.
V roku 2016 podstúpil v predjarí operáciu polypu v pravom uchu. Otvorená rana sa dlho hojila, musel si zvykať na plastový golier (uľahčila som mu niekoľkostupňovým zostrihnutím na nevyhnutnú veľkosť tak, aby si ucho nemohol poškriabať, ale mal voľné fúziky a mohol sa bez problémov orientovať i kŕmiť). Dlhší nútený pobyt iba vnútri bol predzvesťou... V lete sa mi nezdal jeho vzhľad - matná lepkavá srsť, vypadávajúce chumáčiky, zvracanie slín, častejšie pitie, chudnutie - u doktora som sa nenechala uchlácholiť sa, že je to normálny stav staršieho kocúra a trvala som na krvnom rozbore, ktorý preukázal, že má oslabené obličky. Postupne začal prechádzať na obličkovú diétu, ktorá mu samozrejme moc nechutila. On by najradšej baštil varené jedlá, volala som ho český omáčkový kocúr. Okrem toho, čo sme mu samozrejme nedávali, miloval hydinové srdiečka a žalúdky, napriek zničeným boľavým zubom i ďasnám pohrýzol aj kuracie krky. Často trpel akousi anorexiou, dlhšie mu trvalo, než sa vôbec odhodlal konzervu ochutnať a než naloženú porciu zbaštil, musela som mu to niekoľkokrát premiešať, čo bola preňho akási pomyslená nová dávka čerstvého jedla. Mäso najradšej baštil podávané z ruky. Koncom septembra bola i jeho posledná bitka, mal tak doškriabané brucho, že ho museli oholiť a niekoľko dní sme mu ho potierali mastičkou. Od začiatku októbra bol z neho už len interiérový kocúr. Najprv sa zotavoval, po hroznom zážitku sa mu ani nechcelo ísť von a než mu srsť zasa narástla, už bola zima. Na pobyt iba vnútri si zvykol celkom dobre. Sedával pri dverách, keď sme my išli na chodbu, občas sa prešmykol von ku schodom, ale stačilo dôrazne povedať Ko-cúúúrr a už sa s výrazom 'ja nič, ja muzikant' zvrtol a mašíroval späť do bytu. My sme už nemuseli riešiť neustále čistenie či zašívanie rán a mali sme plnú kontrolu nad jeho kŕmením, keď nevyžral čosi obilninové u susedov.
IV 2017 - polčas z vymedzeného spoločného času, tri a pol roka s nami
Hodnota močoviny poukazujúca na stav obličiek, sa pomerne dlho držala tesne okolo hornej hranice. Kreatiním ten vyskočil znateľne, postupne sme mu pridávali lieky a doplnky stravy. Nebol z toho úplne nadšený, ale on vždy všetko bez väčších protestov pretrpel. Pri jesennom odbere krvi v roku 2018 sa začala močovina dvíhať a stúpala aj na jar, na začiatku leta 2019 dostal po tri dni aj infúzie. Horúčavy jeho stavu priťažovali. Ale aj z toho sme sa dostali. Posledné asi dva roky mal zvyk, že pri jedle mi vyskočil do lona, nakukol do taniera, čo máme a pokračoval v ležaní - mal obrovskú potrebu dotyku a rád sa na nás ohrieval. Keď sme sa ho ujali, v zime vážil okolo 4,8 kg a v lete asi o kilo menej. Vlani sa už dostal aj pod tri kilá.
IV 2020 - z nemilého prekvapenia sa vykľula dobrá kamarátka
IV 2020 - chudý, pomaly žerie, pospáva, ale stále vyzerá dobre s hladkým kožúškom
Koncom januára zažil ešte prekvapenie, ktoré považoval za nemilé, ale po dvoch dňoch už bol opäť v pohode. V domácnosti pribudlo chlpaté mačiatko. Také on rád, to bol jeho vkus - už raz mi chcel takú strapatú fľakatú dotiahnuť do domu :-). S mačičkou sa z nich stali veľkí kamaráti a Kocúr sa po dlhom čase radostne popreháňal po sedačke i kresle. Liši sa s ním naháňať chcela iba vtedy, keď to vymyslela ona. On aby nikoho neobťažoval, keď mal hravú náladu, naháňal si svoj chvostík.
VII 2020 - najväčšie obavy sme mali v letných horúčavách, keď aj dostával infúzie
VII 2020 - so Šidi si rozumel lepšie, než s Liši
Znížená funkcia obličiek je nevratné poškodenie, ktoré sa navyše postupne zhoršuje. U mačiek sa udržiava v podstate len diétou a podporou liekov, ktoré viažu fosfor. A keď sa ochorenie viditeľne prejaví, v podstate sú už dve tretiny obličiek nefunkčné. Po dva a pol roku relatívneho pokoja som sa pri každom kontrolnom odbere obávala hodnôt, ktoré sa ukážu. Navyše k tomu tie jeho zuby s kameňom a zapálené ďasná. Kameň sa už nedal odstrániť, narkóza by bola prílišným rizikom. Aj pri poslednom čistení som už musela podpísať, že si uvedomujem riziko. Jedno sa už nedozviem, či by mu vtedy vytrhanie zubov nejako pomohlo, alebo to zlé prostredie v papuľke bolo spôsobené obličkami a vytrhanie by nemalo veľký vplyv. Kvôli boľavej papuľke (obličková nedostatočnosť spôsobuje aj vriedky) veľmi ťažko a pomaly baštil, navyše s vekom a chorobou sa stráca čuch i chuť do jedla. Pred polovicou prázdnin dostával po tri dni infúzie. Močovina už bola cez 30 (horná hranica 12,8) a kreatinín cez 600 (hranica 212).
22.10.2020 - jedna z posledných príjemných vecí, čo sme preňho mohli spraviť, po štyroch rokoch prechádzka po jeho revíre
22.10.2020 - posledné chvíle radosti
Minulý týždeň prišlo odmietanie stravy. Diétu som mu už predtým nastavovala konzervou, čo mali mačky, aby ho to lákalo. Teraz ale nič. Nezabralo ani kuracie mäso, dokonca ani výrazný Whiskas. Dostával antibiotiká, čosi na povzbudenie chuti a kofeín. Pri meraní mal nízku teplotu. Tretí deň s liekmi a žiadna zmena. V stredu mal teplotu 36 °C a mačky majú mať až 39. Vážil len 2,5 kila. Doktori, že sa máme pripraviť na "utracení". Videli sme, že zo svojho nie príliš istého štartu (vek, čo si všetko prežil, obličky, chudnutie...) to s ním ide dole kopcom, ale stále má človek nádej a dúfa... v zázrak. Kocúrovo telíčko už bolo ale vysilené a močovina poškodila viaceré orgány, bola mu cítiť z kožúška. Vo štvrtok bol slnečný deň. Kocúra som zabalila do deky, zapla som si ho do šušťákovky a išli sme sa po štyroch rokoch prejsť po jeho panstve - ukázala som mu, čo je nové na dvore, za domom, videl zblízka v záhrade nové záhony, pri tvorbe ktorých mi už neasistoval. Vetril, vyhrieval si hlavičku, ktorá mu jediná trčala von. Bol určite rád, že sme mu umožnili aspoň takto byť zasa vonku. Keď sme došli hore, na chvíľku sa uvoľnene rozvalil na parapete v obývačke. Potom sa pozeral z oboch spálňových okien tam, kde sa niekoľko rokov preháňal a nakoniec sa usadil v knižnici v spálni. Keď sme si ho zobrali na seba, vždy sa tam vrátil. Nebolo mu dobre a čakal, kedy sa to skončí. Aj keď mu nefungovalo trávenie, ešte mi olízal z prsta tvaroh, pri tom ho nebolela papuľka...
Naši doktori nechodia dávať poslednú injekciu domov, že v ambulancii majú všetko vybavenie k prípadným komplikáciám. Kocúr dostal ešte poslednú noc s nami, i keď bol v dekách v knižnici. Stále sa dokázal napiť a išiel aj na záchodík, ktorý som mu tam do police dala. Vždy bol čistotný a strašne nerád bol počúraný.
V piatok 23.10. doobeda prišiel záchvat. Viezli sme ho so slzami v očiach do ambulancie. Pršalo, mestečko sa lúčilo so zaslúžilým kocúrom. Jeho srdiečko dotĺklo okolo 10:23. To veľké srdiečko, do ktorého sa zmestil celý svet. Dal ľuďom šancu po nepríjemných skúsenostiach a zasa im dôveroval. Aj našim rodičom sa už pchal do postele, keď boli na návšteve, tiež s nimi chcel ísť na záchod, ako sprevádzal i nás. Mrholiť prestávalo, keď M. kopal pri morčatách hrobček pre to jemné pruhované telíčko. Vybrali sme mu kameň - bývalý žľab, je v ňom priehlbina a môžu z neho piť mačky, ježkovia i vtáky.
III 2009 - tigrovaná mačka cez okno, pravdepodobne Kocúr
Dúfali sme v zázrak, že vydrží aspoň do letných horúčav, ale zázrak bol to, že silou vôle a obrovskou láskou k nám tak odolával a fungoval vcelku normálne napriek chorobou oslabenému telíčku.
Mysleli sme si, že sa narodil niekedy v roku 2009. A že ako malý u niekoho musel byť, keďže nehrýzol, ani neškriabal. V piatok večer sme si pozerali fotky s ním a skúmali sme fotku z marca 2009 - je na nej cez okno nie veľmi dobre odfotená tigrovaná mačka, myslela som, že to bola tá, ktorú sme vídali do roka 2010. Že mala svetlé fľaky. Ale Kocúrova srsť bola pretkaná svetlejšími chĺpkami a na niektorých fotkách tiež vyzerá, akoby mal svetlú náprsenku. Je dosť veľká pravdepodobnosť, že na tých fotkách z jari 2009 je on. A nevyzerá ako jesenné mača, takže v tom prípade by sa bol narodil v máji 2008, či dokonca v roku 2007. To by znamenalo, že strávil vonku prinajmenšom päť zím - a to boli náročnejšie zimy, než tie v posledných rokoch. Po skúsenostiach s povahou chlpatej Šidi je možné, že medzi potulnými mačkami sú veľmi prítulné jedince. On nemusel u nikoho vyrastať. To sa nikdy nedozvieme. Ako tieňový minister nebadane sledoval, ako sa tu zabývavame, čo robíme s domom a v záhrade, než sa presvedčil, že to bola dobrá zmena, ktorá bude aj jemu na prospech.
S týmito myšlienkami prichádza záver, že Kocúr tu s nami vždy bol, ešte pred tou prvou stopercentne istou fotkou z leta 2011. Neskončil sa iba život jedného malého hnedého kocúra, ale skončila sa celá éra. S ním sme z opustenej záhrady začali robiť skutočnú záhradu, plnú kvitnúcich záhonov. Pri tvorbe záhonov mi asistoval osobne, neskôr sa aspoň pozeral z okna. Spravil s nami najzásadnejšie opravy a rehabilitácie domu. Svojich súčasníkov aj ich nasledovníkov prežil aspoň o tri roky.
Ten malý kocúr zmenil život každému, s kým sa stretol a kto mu načúval. Kto sa nechal viesť jeho mlčanlivými gestami, kto mu dal čas, aby si zvykol, aby sa presvedčil, že mu môže veriť a toho už naveky ľúbil. To, čo mal, si musel ťažko vybojovať s prírodou a potom postupne obmäkčoval i nás, aby z chodby skončil v posteli. Bol nesmierne vďačný a vedel. Vedel, že existuje aj iná stránka a že to nie je samozrejmosť.
Navždy budeš náš prvý, najmilovanejší Kocúr na svete. Nikdy na Teba nezabudneme ♥
sedem sviečok za sedem spoločných rokov pre krásnu dušičku na cestu
