Záhony a stôl - Beds and Table

Tento rok sme pristúpili k ohraničovaniu záhonov - aspoň starými škridľami, aby medzi zeleninu toľko neprerastala tráva. Je to malý krok pre ľudstvo, ale veľký pre nás :-) Hádam tie škridle vydržia aspoň pár sezón.

Začala som už na jeseň, keď som v novembri sadila cesnak. V apríli gazda z trávy opätovne vyryl tretí záhon a tiež ho ohraničil. Presunuli sme doň časť jahôd z druhého záhona, ibaže tam sa tak rozrástli, že žiaden úbytok nebolo vidno... Pomedzi jahody som zasadila šalotku a za ne prišli kúpené sadenice brokolíc. Za brokolicu som ešte vysiala tekvice.

 26. novembra 2013 - aj s konárikmi proti mačkám:

6. mája:

29. mája, tretí záhon:

 V máji porýľoval prvý záhon, zasadila som tam paradajky a k nim kaleráby. Tento rok sa mi podarilo vypestovať veľmi dobré sadenice paradajok - boli už od konca marca na pavlači, schovala som ich len na dve noci, keď mrzlo. Aj sadenie do zeme prežili všetky bez ujmy, iba jednu sme museli vymeniť. Na konci mesiaca sme na druhý koniec zasadili artičok a vysiali cukiny. Ja som vyplela záhon v bývalom skleníku, predĺžila som ho ešte o jednu škridľu smerom k domu, zahrabala kompost do zeme a zasadila paradajky, kúpené baklažány a na opačný koniec tekvice.
V júni M. vyryl z trávoburiny štvrtý záhon, zasadili sme ďalší druh paradajok. Do polovice mesiaca záhon dokončil a presadili sme brokolice, mali už málo miesta. Pridali sme paradajky - máme ich tento rok naozaj neúrekom, na koniec sme dali fazuľku.

31. mája, záhon v bývalom skleníku:

 a dnes, 30. júna:

22. júna - štyri záhony, z druhého po odplodení chceme odstrániť jahody:

 a dnes, 30. júna:

***

Príbeh nášho stola.
Ten mal u nás v maštali odložený sused ktovie koľko rokov. Nedávno povedal, aby sme si ho nechali. Fajn, aspoň môžme grilovať a opekať s väčším pohodlím, bez krčenia sa na malých šamlíkoch a držania si tanierov na kolenách. Pretože pôvodný stolík s liatinovou podnožou zo šijacieho stroja gazda zabavil ako pracovný. Na moje vytrvalé naliehanie (na chalupe sme mali vždy aspoň malý stolík vonku, strávili sme pri ňom nespočet obedov a večerných opekačiek, takže dobre viem, že je to iná liga) sa gazda chtiac-nechtiac pustil do šmirgľovania vrchnej dosky už v auguste. Najprv len šmirgľom, potom si požičal brúsku. Elán som mu musela pravidelne dodávať - už z jeho postoja pri brúsení podnože zjavne prýšti nadšenie a zápal pre túto vec...
U nás je všetko behom na dlhú trať, takže ani záver grilovaco-opekacej sezóny sme nestihli, stôl ostal nedobrúsený a celú zimu bol v maštali zaprataný náradím. Odtiaľ ho M. preniesol do garáže spolu s ostatnými vecami, keď prišli chlapi na opravu maštaľnej klenby a stiahnutie prístavby tiahlami.

11. augusta, obrúsená vrchná doska a napustená Červostopom:

 5. septembra, gazda plný elánu brúsi podnož:

12. januára, zaprataný stôl v maštali:

 Jeho chvíľa predsa len nastala s horúčavami začiatkom júna, síce podnož je zvnútra nezbrúsená, dve nohy nahnité a prežraté, doska nenatretá, ale i tak sme si na mieste bývalého sklípka vychutnali pohodlné sedenie - až na zabárajúce sa kovové stoličky. Pár dní po obedoch vonku gazda napustil dosku dvoma vrstvami oleja. Potom nasledovalo ochladenie s dažďom, tak stôl putoval do maštale. Minule ho gazda vyberal a samozrejme vrazil do harabúrd, čo sú opreté pred maštaľou a rozlomil stôl pod šuflíkom. Zalepili sme to disperzným lepidlom a stiahli páskou. Neviem, kedy budeme mať hotový opravený stôl, zatiaľ to smeruje k jeho deštrukcii... Asi zavediem päťročnicové plány, inak sa toho vonkajšieho sedenia ani nedožijem!
Na mieste stola sa teraz týči kopa bazových konárov, čo gazda obrezal, aby neničili korunku múra medzi nami a susedmi. Sused začal odstraňovaním brečtanu pri bráne, tak sme my ošetrili bazy na druhej strane, aby nám ich neufikol zarovno s múrom, ako to spravil pred pár rokmi - samozrejme tá baza za dva roky narástla a znova smerom k nim, páči sa jej tam.

8. júna, obedová premiéra:

10. júna - doska napustená olejom:

a teraz... ofačovaný stôl:

Pekné prázdniny a dovolenky vám prajem!

Májová záhrada - May in the Garden

Minulý mesiac sme sa ešte mohli tešiť zo spústy tulipánov, keďže som niektoré sadila v januári a vo februári. Nízke botanické oranžové pod listami veľkých, spolu s belasými modricami; vysoké na dvore - tie našťastie prežili ďalšiu zimu bez nájazdu hlodavcov; zmes fialových i ružových zo skupiny viridiflora v oválnom záhone; takmer čierne Queen of the Night v korýtku; nižšie rôznofarebné pod lieskou spolu s violkami. Okrem tulipánov zelené more spestrujú ružové srdcovky s podrastom z violiek i staré kosatce po bývalej majiteľke s novými cesnakmi. Najdlhšie vydržali tulipány pod starou spílenou marhuľou, tie som sadila až vo februári.

Za malinou pod jabloňami rozkvitli medvedie cesnaky - z nich som v apríli obrala len pár listov, aby mali silu na ďalší rok, s nimi sú tam zasadené tiež pľúcniky. Pred malinu som dala kúpené prvosienky, najprv mi kvitli v okne vyše mesiaca a potom ešte v záhone cez dva mesiace. V rohu pri bráne sa stále vysievajú orlíčky, do záhona spraveného na jeseň som dala i malý penstemon /dračík/ v dvoch farbách a príjemne ma oba prekvapili, že prezimovali. Možno keby bola tuhšia zima, dopadli by horšie. Pivónie museli odolávať dažďom, ale zvládli to celkom dobre. Len tá kozia noha keby cez ne stále neprerastala...

Po pani T. sme zdedili päť druhov kosatcov - bledožlté a modrobiele len v pár kusoch (spolu s pivonkami jedny z mála nezmarov, čo prežili v roky zarastajúcej záhrade), ja som prisadila dvojfarebné fialové.  V máji začali kvitnúť aj ruže - velikánska šípková na dvore, najmenšia len raz kvitnúca Rosa spinosissima ´William III´, tú sme si kúpili vlani v júli a zasadili sme ju až neskoro na jeseň. Pred ňou je austinka dovezená z Anglicka ´Golden Celebration´ - nádherne vonia, nie nadarmo bola ocenená ako najvoňavejšia ruža v roku 2000. Pri vchode do záhrady je oranžovočervená drobnokvetá ruža medzi ľaliami a kosatcami, nad ňou už vidno krémovozelenkavý púčik ´Elfe´ a na poslednom najväčšom obrázku je vlani zasadená ´City of York´ s poloplnými bielymi kvetmi.

Kocúrove dobrodružstvá - Tomcat´s Adventures

Nielen s Medvedíkom sme chodili na veterinu ako na klavír. Kocúr je tam známa firma, chodím tam s ním už od polovice novembra, kedy sa mi ho podarilo po prvýkrát chytiť a strčiť do morčacej búdy. Potom sme mu kúpili jeho mačaciu prepravku. 

Začiatkom apríla nám prichystal tvor ďalšie z jeho prekvapení. Podvečer ležal napchatý v kvetináči pri dverách, ani od radosti nevyskočil, keď sme prišli. Zachvíľu sme zistili, čo sa deje, mal poškriabanú hlavu. Rýchlo sme ho naložili a stihli sme ešte záver ordinačných hodín. Nevieme, čo sa stalo, predpokladám, že sa pobil s tým veľkým čiernym kocúrom, ktorý sa tu objavil, keď mala jedna z mačiek zo susedstva ruju.

Bol malátny, ktovie, ako dlho čakal pred dverami na pomoc. Nechali si ho tam na noc a na druhý deň nám ho vydali s oholenou hlavou i zátylkom, ľavé ucho mal zašité až dovnútra a pod zeleným tekutým obväzom mal spústu hlbokých škriabancov. Vyzeral ako mimozemšťan.

7. apríla:

8. apríla:

 10. apríla:

Prvé dva dni ani nechcel ísť von, potom už sa pýtal, ale musel vydržať vnútri. Natierala som mu škriabance a zašité uši tetracyklínovou masťou, srsť mu dorastala veľmi pomaly. Najprv bol vonku len na postroji a vodítku, čo sa mu samozrejme nepáčilo, ale musel, keďže sa hneď poberal vyskočiť nad garáže a preliezť k susedom. Samého navoľno sme ho pustili až po dvoch týždňoch - našťastie sa vrátil v poriadku. Odvtedy chodieva von, ale väčšinou som ho púšťala hladného, aby sa motal okolo domu a rýchlo sa vrátil.

 13. apríla:

 15. apríla:

21. apríla - po prvýkrát sám vonku:

Mesiac ubehol ako voda, Kocúr zarastal a zasa sa nám tu začal obšmietať ten veľký čierny kocúr. Najprv len proti sebe ležali v tráve a mraučali. Veľkého som si raz ani nevšimla, ako bol vo vysokej tráve. Strašne smrdí a má zdurené slinné žľazy. Kto iný by mal takú starostlivosť ako ten náš najdúch, že... Ostatné vonkajšie mačky sú rady, ak im ľudia hodia dačo pod zub. Keď som prišla bližšie, čierny votrelec sa vystrašil a odbehol, na to náš vyštartoval za ním a už sa mleli. Vyzerali ako jin-jang. Ani neviem ako, ale som medzi nich strčila ruky - len v krátkych tenkých rukaviciach na pletie buriny - a bez jediného škriabanca sa mi podarilo nášho čapnúť a oddeliť. Mal zasa krv v uchu - v tom zašívanom. Ale tentokrát to doktori vyriešili iba tekutým obväzom a masťou.

20. mája - deň pred melou s čiernym votrelcom:

 Musím zaklopať, že zatiaľ sa Kocúr moc netára, podvečer ho vždy zavrieme do domu. Asi v tých horúčavách chytil dáky prievan, lebo má zahnisané oko a pre zmenu ho mordujeme kvapkami do oka... Srsť už má takmer v pôvodnej dĺžke, rozdiel skoro nebadať. Dúfam, že sa zasa tak skoro na veterine neukážeme!

16.6. - zmordovaný horúčavami:

Medvedík - Teddy Bear

Ťažko sa mi na to myslí, ale čo sa dá robiť. Medvedík, naše skvelé morča, ktoré sa už od začiatku marca striedavo trápilo s dákou chorobou, už má svoj kameň na morčacom cintoríne za múrikom.

Mala skoro päť rokov a hoci má každé morčiatko svoju povahu, Medvedík bola i tak výnimočná. Vybrali sme si ju preto, že bola zo všetkých ponúkaných morčiat najmenšia, ale najodvážnejšia, ostatné sa schovávali, krčili sa po rohoch, len tá najmenšia flegamtička sedela v strede pri miske a baštila. Meno sme jej dali podľa toho, že jej od ňufáka chýbal biely pruh a spredu vyzerala ako medvedík. Bola maličká ako vajíčko, ešte nevedela chodiť zadnými nohami, len sa z nich odrážala. Dokonca sa párkrát pokúšala od Čiernej cicať.

prvý rok:

Odobrali ju ako veľmi malú a nestihla sa naučiť klasické morčaťovské veci, ani obozretnosť. Pila svojím vlastným vymysleným spôsobom, inak ako ostatné morčatá, čo sme kedy mali a videli piť. Hladkanie brala ako príjemnú masáž a vždy sa začala naťahovať so zívnutím najprv prednými nožičkami a potom aj zadnými.

Zo všetkého najradšej lebedila v búde, pri jej upratovaní sa vždy naťahovala a pokúšala sa prejsť naspäť do svojho domova, na konci upratovania si pekne nastúpila na ruku. Vyvaľovanie sa v tráve milovala, pri nosení von a naspäť do búdy chcela ponad ruku vidieť na cestu.

druhý rok:

Vôbec sa nebála, i keď si ešte ako úplne maličká musela vytrpieť mazanie masťou okolo očka kvôli plesňovému ochoreniu. Pískala pri tom ako vtáčik, ale strach zmizol hneď po skončení procedúry - vnímala to veľmi múdro, bojazlivosť si neprenášala ďalej. Takúto priam ľudskú vlastnosť uplatňovala aj pri jedle, uhorku hrýzla pekne postupne jednu za druhou - iné morčatá obžerú najprv najchutnejšie šupky a buď idú uchmatnúť ostatným, alebo sa vrátia k mäkkému zvyšku.

Na ruke sa pri hladkaní celkom uvoľnila a "rozliala". Takmer nikdy nekvíkala, keď chcela upozorniť na prázdne bruško, hrýzla do mreží klietky ako bobor.

tretí rok:

 Po dvoch rokoch nás opustila jej súputníčka Veverica a Medvedík sa stala vychovávateľkou malej Zorničky, zvanej Malá myš. Trpezlivo ležala, kým sa malá opierala o jej bok. Škoda, že sa od Medvedíka nenaučila jej pokoju a rozvahe. Ostala nám sama, teraz zvaná už len Myš, bohužiaľ nie je ani po vyše troch rokoch veľmi kontaktná, stále uskakuje pri hladkaní a navyše jej nechýba ani morčacia spoločnosť...

štvrtý rok:

 Medvedík sa už od začiatku marca trápila, nežrala, dávali sme ju dokopy kŕmením zo striekačky s vitamínmi, liekmi, dostávala injekcie. K zverolekárom som ju mohla voziť iba v krabici bez veka, nikam neutekala. Za pár dní sa jej polepšilo, začala baštiť a po týždni-dvoch zasa znova to isté. Najprv jej dali slabšiu narkózu a brúsili jej stoličky. Ani to veľmi nezabralo. Mala veľké cysty na vaječníkoch, možno jej tlačili na črevá, po čerstvej zelenine ju nafukovalo. Vyzerala, že je široká, ale na chrbte mala pod kožou len kostičky, navyše po každom diétovaní chudla. Keď sa nám ju podarilo zasa pozviechať, rozhodli sme sa pre operáciu cýst. Veterinári sa tým veľmi nezaoberajú, majú skúsenosti s operáciou väčších miláčikov. Neskoro do noci to trvalo, Medvedík bola v poriadku, aj z tejto narkózy sa pekne prebrala, všetko vyzeralo byť na dobrej ceste. Za cenu operácie sme mohli mať skoro desať morčiat... ale čo by sme pre ňu nespravili. Po dvoch týždňoch od operácie zasa prestala žrať, opäť som ju kŕmila zo striekačky. V nedeľu ráno už nechcela ani prehĺtať a bola dosť studená. Na poludnie sme ju viezli na veterinu, tam sa ju doktor pokúšal napichať kadečím, ale nakoniec sme museli spraviť to ťažké rozhodnutie - aby jej pichol poslednú injekciu, ktorá jej trápeniu uľavila.

necelý piaty rok:

Môj milovaný Medvedík, už sa pridala k Bielej, Čiernej a Veverici. 

Medvedík
*jún 2009 † 18.V.2014

Voilà, Paris! IV

Posledný deň v Paríži nám opäť pršalo. Schovali sme sa pred dažďom do Invalidovne, kde sme strávili štyri a pol hodiny. Budovu Hôtel national des Invalides dal postaviť Ľudovít XIV., stavba trvala päť rokov, dokončili ju 1676. Bola to vojenská nemocnica a domov pre vojnových invalidov a veteránov. 

 My sme začali prehliadku v pravom krídle, kde sídli Musée de l´Armée, vojenské múzeum so zbraňami a výzbrojou od praveku až do druhej svetovej vojny. Priam neuveriteľná je zbierka brnení zo 16. a 17. storočia. 

brnenie z 1. polovice 17. storočia

brnenie pre Otta Heinricha, 1. polovica 16. storočia:

 Po brneniach a mečoch sme si pozreli vojenské modely pevností a opevnených miest v Musée des Plans-Reliefs (vstupenka platí do všetkých expozícií v Invalidovni), niektoré modely sú zo 17. storočia a až do roku 1950 boli prísne tajné. Klobúk dole pred piplavou prácou dávnych vojenských modelárov.

model pevnosti Mont Saint-Michel:

Bordeaux, Château Trompette

 Po modeloch sme si prešli výstavu o mušketieroch, ktorá akurát bola na jednom poschodí a pokračovali sme o poschodie nižšie v labyrinte výkladov s napoleonskými uniformami.

 M. chcel vidieť ešte aj expozíciu 1. a 2. svetovej vojny. Na mape nemeckých invázií a ruského protitlaku je štylizované Československo farebne rozdelené, len ten popis dáko nesedí... Praha nikde a Bratislava bola vraj hlavné mesto protektorátu Č-M.

Dokonalý príklad štýlového Parížana bol asi osemročný chlapček, ktorý prišiel do Invalidovne v saku, so šálom a baretkou. Ďalšie dve vyobliekané dievčatká v šatoch s bielymi podkolienkami a klobúčikmi sme videli v kaviarni-bistre. Paríž... Škoda, že u nás nechodia ľudia tak nevtieravo elegantne oblečení, až je radosť na nich pozrieť. Priznávam, že u mňa sú najčastejším kusom odevu rifle a tenisky, čo nie je nič extra okulahodiace.

Za Invalidovňou je Dôme - kostol s pozlátenou kupolou, v otvorenej krypte v šiestich rakvách sú ostatky Napoleona. Okrem neho sú v kostole pomníky viacerých vojenských hodnostárov a architektov.

 Metrom a pešo sme sa presunuli na Île aux Cygnes, úzky ostrov s takmer dvanásťmetrovou Sochou Slobody od F. A. Bartholdiho z roku 1889.

 Nezostalo nám už nič iné, len sa pobrať naspäť do hotela. Nahliadli sme do skvostných cukrární, či presnejšie cukrárskych salónov nad Tuilerijskými záhradami - najprv Angelina na Rue de Rivoli a za rohom na Rue Royale Ladurée. Kúpili sme si pár makróniek na porovnanie - všetky boli skvelé! Sladká bodka na záver, posledná noc a hajde domov.